Fauna a flóra

Fauna

 

Výskyt fauny je okrem geografických podmienok ovplyvnený vo veľkej miere človekom a jeho zásahmi do prírody.

Pre Štiavnické vrchy je charakteristické vzájomné prelínanie horských druhov s druhmi nížin a pahorkatín, dobre pozorovateľné napríklad v masíve Sitna pri bezstavovcoch.

Z  cicavcov sa na území Štiavnických vrchov vyskytujú rys ostrovid, mačka divá, vydra riečna, pomerne početná je aj populácia medveďa hnedého.

Zo vzácnejších druhov pernatých dravcov v území hniezdia orol krikľavý, sokol sťahovavý, sokol lastovičiar, včelár lesný.

Typickými lesnými druhmi sú napríklad jariabok hôrny, ďateľ čierny, lelek lesný, sova lesná a holub plúžik.

Zoografickú pestrosť charakterizuje aj veľký počet plazov a obojživelníkov : všetky štyri druhy našich jašteríc, užovka fŕkaná, obojková, stromová aj hladká, kunka žltobruchá, skokan štíhly, ropucha bradavičnatá, salamandra škvrnitá.

Z bezstavovcov sa v zachovalých starých lesných porastoch vyskytujú mnohé druhy chrobákov – fúzačov, bystrušiek, roháč veľký, nosorožtek a iné. Na lesostepiach a okrajoch lesov môžeme vidieť motýle ako sú jasoň chochlačkový, vidlochvost ovocný a vidlochvost feniklový.

 

Flóra

Na základe fytogeografického členenia patrí územie CHKO Štiavnické vrchy do obvodu predkarpatskej flóry (Praecarpaticum), okresu Slovenské stredohorie, podokresu Štiavnické vrchy.

Štiavnické vrchy sú zo šiestich podokresov Slovenské stredohoria najviac vysunuté na juh, kde susedia s Krupinskou planinou. Z tohto  dôvodu sem prenikajú prvky teplomilnej flóry.

Prvky teplomilnej a xerotermnej flóry sa uplatňujú najmä v lesostepných a skalnatých biocenózach na teplých, výslnných andezitových skalách a strmých skalnatých svahoch, kde plytká vrstva pôdy nedovoľuje vývoj zapojenejších lesných a trávnatých porastov. Prvky xerotermnej flóry reprezentuje: čerešňa krovitá, tavoľník prostredný, kostrava valeská, k. padalmátska, kavyľ Ivanov, kavyľ vláskovitý, kukučka vencová.

Zo severne položených pohorí (Kremnické vrchy a Vtáčnik) naopak, prenikajú prvky montánne a tieto sa udržiavajú v inverzných polohách chladných severných dolín.

Horským druhom najlepšie vyhovujú úpätia severných svahov, podchladené tienené sutiny v severnej časti Štiavnických vrchov a úzke hlboké doliny. Niektorým druhom sa darí aj na vlhkých lúkach okolo Banskej Štiavnice, kde rastie napr. šafrán karpatský alebo žltohlav najvyšší.

Ku chladnomilným druhom patrí aj  valdštajnia trojpočetná a chvostník jedľovitý.

Hodnotná je aj vegetácia podmáčaných lúk s mečíkom škridlovitým, kosatcom sibírskym, žltohlavom najvyšším, vzácnou rosičkou okrúhlolistou a viacerými druhmi vstavačov.

Z chránených druhov sa tu vyskytujú napr. aj ľalia zlatohlavá a cibuľkonosná, šafran karpatský.

Geologický podklad tvoria vulkanické horniny a v oblasti Sklených Teplíc, Vyhní  a Hodruše sa vyskytujú aj vápence a preto je flóra vulkanického pohoria v tejto časti obohatená o niektoré rastlinné druhy viazané na vápencové pohoria.

Na juhozápadnej strane Štiavnických vrchov pri obciach Čajkov, Rybník, Tlmače sa uplatňuje vplyv sprašových prekryvov, na ktorých sa vyskytujú druhy náročnejšie na teplo a priaznivejšiu reakciu pôdy. Sú to napr. ľan chlpatý alebo hadinec červený.

Z bohatej flóry Sitna možno spomenúť: kurička chlpatá kríčkovitá, poniklec veľkokvetý, vudsia skalná. Na sutinách pod vrcholom Sitna sa vyskytuje lipa, ktorú Kmeť považoval za osobitný druh a nazval ju lipa veľkolistá sitnianska.

Vzhľadom k historickým skutočnostiam bolo okolie Banskej Štiavnice botanikmi často navštevované. Prvé zmienky o tomto území v botanických prácach sú doložené z 18. staročia, kedy na baníckej univerzite pôsobili významný profesori ako J.A. Scopoli (1725-1788) a M.J. Jacquin (1727-1817). Významné poznatky o flóre tohto územia priniesol P. Kitaibel (1757-1817). Na jeho práce nadviazal ku koncu minulého storočia Andrej Kmeť (1841-1908), ktorý botanický materiál zbieral najmä v oblasti Štiavnických vrchov.

Veľkú časť územia CHKO Štiavnické vrchy zaberajú lesy (65%). Mimo centrálnej časti sa dodnes miestami zachovali málo narušené lesné komplexy. Dominantné postavenie má, hlavne v južnej časti, dub. Niektoré teplomilné druhy dosahujú severnú hranicu svojho rozšírenia (dub cerový, javor tatársky). V nižších polohách prevládajú dubové, hrabové a zmiešané lesy.

Vo vyšších polohách bučiny s jedľou a umelo vysadzovaným smrekom, na sutinách s javorom, jaseňom a lipou. Na nedostupných miestach sa vyskytujú aj lesy lipovo-javorových sutín. Zaujímavý je aj výskyt tisu, ktorý je naviazaný na karbonátové podložie v okolí Sklených Teplíc.

Pre najteplejšie oblasti Štiavnických vrchov je charakteristický výskyt javora tatárskeho. Teplomilným druhom konkurujú chladnomilné ako jelša sivá, breza plstnatá, smrečinovec plazivý.

V súvislosti s intenzívnou banskou činnosťou v 17. a 18. storočí a v dôsledku výroby drevného uhlia došlo v centrálnej časti voľakedajšieho banskoštiavnického stratovulkánu prakticky k úplnému odstráneniu pôvodných lesných porastov. Nahradené boli predovšetkým výsadbou smrekových monokultúr.

V r.1926 boli vyhlásené pralesné rezervácie Kyslá a Lesná (dnes NPR Kašivárová), v r. 1951 NPR Sitno, PR Jabloňovský Roháč (1984) a PR Kojatín (1997). Plošne najrozsiahlejší je prales Drastvica s prirodzeným výskytom jedle bielej v dubových porastoch. Najstaršie duby zimné majú vek cca 400 rokov.

Okrem starostlivosti o maloplošné chránenné územia, druhy národného a európskeho významu, zabezpečujeme aj starostlivosť o chránené stromy, ktoré boli vyhlásené na území v našej kompetencii. V súčasnom období pracujeme na úlohe prehodnocovania národnej sústavy chránených stromov.