Prírodné pomery

Štiavnické vrchy

zaraďujeme z geologického hľadiska  medzi stredoslovenské neovulkanity. Majú stavbu stratovulkanického typu z dobre vyvinutou kalderou (zbytku krátera) o rozmeroch 18×22 km.
Vznikli v neogéne, počas viacerých vulkanických fáz. Ich pôvodná sopečná štruktúra bola vplyvom erózie značne pozmenená. V dôsledku rôznej odolnosti sopečných hornín dnes predstavujú Štiavnické vrchy pestrý, silne členený reliéf. Zo sopečných hornín sa v území najčastejšie vyskytuje čadič, andenzit a ryolit.
Okrem sopečných hornín nachádzame v území aj horniny staršie, ako napríklad granitoidy, známe ako „vyhnianska drvená žula“, triasové dolomity, dolomitické vápence, bridlice a iné.

Z hydrologického hľadiska patrí časť ŠV do povodia rieky Hron a časť do povodia Ipeľ. V dôsledku bývalej banskej činnosti trpí najmä centrálna časť pohoria nedostatkom ako povrchových, tak aj podzemných vôd. Veľká časť z nich je odvádzaná Voznickou odvodňovacou štôlňou priamo do rieky Hron.
Banskoštiavnické vodné nádrže, v minulosti slúžili pre potreby baníctva a hutníctva. Bolo ich vybudovaných 54, dnes ich zostalo 23 a slúžia väčšinou pre rekreačné účely.

GEOMORFOLÓGIA

Základ horského masívu Štiavnických vrchov tvorí Štiavnický stratovulkán, ktorého vývoj bol sprevádzaný vznikom sčasti syngenetických až postgenetických depresií (súčasné kotliny) a vznikom hrasťovej štruktúry v centrálnej časti pohoria (hodrušsko-štiavnická hrasť). Tieto skutočnosti, pokračujúca denudácia vrchných častí vulkanickej štruktúry a tektonické pohyby v postvulkanickom období podmienili vývoj súčasného reliéfu.

Hlboké doliny rozčleňujúce horský masív sú odvodňované na juhozápade potokmi Sikenica, Dekýšskym, Klastavským a potokom Štiavnica. Horský reliéf juhovýchodným smerom posupne prechádza do Krupinskej planiny ( Bzovícka pahorkatina). Na východnej strane sa reliéf zvažuje do Pliešovskej kotliny, ktorá oddeľuje Štiavnické vrchy od Javoria. V smere na sever horský reliéf strmo upadá do doliny Hrona a od Žiarskej kotliny je oddelený zlomovou líniou smeru SZ – JV. Žiarska kotlina s priemernou nadmorskou výškou 350 m predstavuje grabenovú štruktúru. Na východnej strane kotlina prechádza do členitého reliéfu s nadmorskou výškou 500 – 680 m, budovaného produktami ryolitového vulkanizmu.

Geomorfologický vývoj formovali tektonické, erózno-denudačné a periglaciálne procesy dotvárané mohutnými blokovými zosuvmi, najmä západnom tektonickom ohraničení Žiarskej kotliny,severozápadne od Sklených Teplíc, a s. od Jalnej. Gravitačné procesy pri úpätí skalných brál viedli ku vzniku kamenných sutí, poprípade kamenných morí (Vyhne).

 

GEOLÓGIA

Pôvodný štiavnický stratovulkán, ktorý sa formoval v období mladších treťohôr (cca pred 15. miliónmi rokov) bola najväčšia sopka v karpatskom vulkanickom oblúku. Okrem dnešných Štiavnických vrchov zasahoval aj do pohorí Vtáčnik, Kremnické vrchy, Pohronský Inovec a Krupinská planina. K charakteristickým črtám patrí rozsiahla kalderová štruktúra s priemerom 20 km, pestrá paleta magmatických, hlbinných i povrchových sopečných hornín a tektonická deštrukcia. Súčasný reliéf je výsledkom pôsobenia tektonických a eróznodenudačných procesov na rôzne typy hornín (Bizubová, Škvarček 1998).

Štiavnické vrchy v prevažnej časti budujú produkty vulkanickej aktivity bádensko-sarmatského veku štiavnického stratovulkánu. V jeho centrálnej časti vystupuje hodrušsko-štiavnická hrasť (sklenoteplický ostrov). V severozápadnej časti sa produkty štiavnického stratovulkánu stýkajú a sú sčasti aj prekryté mladšími komplexmi stratovulkánu Vtáčnika, na severe sú poklesnuté a pochované pod mladšími sedimentami Žiarskej kotliny. Na východe sú horniny štiavnického stratovulkánu v zložitom styku a sčasti prekryté horninovými komplexmi Kremnických vrchov. Pri severovýchodnom okraji v oblasti Pliešovskej kotliny hraničí štiavnický stratovulkán s produktmi Javoria. Na juhovýchodnom okraji styku s Krupinskou planinou je stratovulkanická stavba štiavnického stratovulkánu v komplikovanom styku s okrajmi čelovského pyroklastického vulkánu a v jej podloží s produktami extruzívnej aktivity spodnobádenského veku vinickej formácie.

Predvulkanické podložie tvoria horniny kryštalinika, paleozoika, mezozoika, paleogénu a v obmedzenom rozsahu sedimenty spodného miocénu. V prostredí  neovulkanických hornín povrchové odkryvy podložia tvoria „ostrovy“, ktoré predstavujú vrcholové časti hrasťových štruktúr a elevácií. Najrozsiahlejší odkryv predvulkanického podložia je v centrálnej až západnej časti hodrušsko-štiavnickej hraste na ploche cca 200 km². Horninový komplex tu reprezentujú v povrchových odkryvoch granitoidy v podobe vyhnianskej drvenej žuly a kryštalické bridlice, zastúpené sillimanitovo-biotitickými ortorulami a sericiticko-chloritickými bridlicami. Komplex bol pričlenený k severnému pásmu veporíd (Andrusov, 1958), k ľubietovskej zóne (Fusán et al., 1969).

Štiavnický stratovulkán svojou plochou vyše 2 000 km², predstavuje najrozsiahlejšiu vulkanickú štruktúru vnútorných Západných Karpát. Stratovulkán je charakteristický vývojom diferencovaného intruzívneho komplexu, vznikom kaldery a v závere vývojom hrasťovej štruktúry v rámci kolapsovanej kaldery.

Vývoju stratovulkánu v období spodného bádenu predchádzala aktivita extruzívneho vulkanizmu hyperstenicko-amfibolických andezitov s granátom (extruzívne dómy a brekcie). Eruptívne centrá boli situované pri okrajoch vznikajúcich grabenovo-hrasťových štruktúr.

Extruzívna aktivita v južnej časti regiónu prebiehala v submarinnom prostredí po transgresii spodnobádenského mora a v strednej až severnej oblasti v suchozemskom, prípadne fluviálno-limnickom prostredí.

Nerastné suroviny

Geologická stavba a vývoj Štiavnických vrchov s dominantným zastúpením neovulkanitov vytvorila podmienky pre vznik pestrej škály rudných a nerudných surovín. Na kontaktno-metasomatické a hydrotermálne procesy sa viažu výskyty  a ložiská rúd železa, medi, olova, zinku, striebra a zlata, taktiež ložiská a výskyty nerudných surovín, ako sú sekundárne trachyty, kvarcity, pyrofylity a kaolinity. Na premeny ryolitových tufov sú viazané ložiská zeolitov, kaolínu a bentonitov. Extrúzie a lávové prúdy andezitov a ryolitov sú zdrojom dekoračného a stavebného kameňa. Sklovité okrajové časti ryolitových extrúzií a dómov sú zdrojom perlitu. Ložiská a výskyty limnokvarcitov, diatomitov, lignitu, žiaruvzdorných ílov a tehliarskych surovín sú viazané na sedimentáciu v intravulkanických panvách. Ťažba štrkopieskov a pieskov je viazaná na deltové sedimenty „Prahrona“ a recentné štrkové akumulácie Hrona. Zo surovinového hľadiska majú v súčasnosti najväčší význam nerudné suroviny.

Rudné nerastné suroviny sa viažu v Štiavnických vrchoch na neogénne vulkanity štiavnického stratovulkánu, príp. s nimi spojené subvulkanické intruzívne komplexy.

Štiavnické vrchy preslávila najmä ťažba drahých kovov. Hlavne ložisko Banská Štiavnica je považované za ložisko svetového významu, ktorého ťažba ovplyvnila nielen rozvoj technológie, ale aj nových poznatkov. Počiatky ťažby zlata a striebra spadajú do 11. až 12. storočia. Maximálny rozvoj ťažby nastal v období 13. až 15. storočia. Dobývanie drahokovových rúd v 19. a 20. storočí postupne nahradilo dobývanie polymetalických rúd.

V súčasnosti je ťažba polymetalických rúd na ložisku Banská Štiavnica ukončená, avšak v Banskej Hodruši stále úspešne ťažia zlato  a ostatné drahé kovy.

Nerudné nerastné suroviny majú tiež široké zastúpenie v Štiavnických vrchoch. Z vulkanických hornín sú kvalitným zdrojom stavebného kameňa hlavne produkty efuzívnej činnosti. Mohutné lávové prúdy poskytujú materiál vysokej kvality. Ťažia sa hlavne andezity a ryolity ako stavebný a dekoračný kameň, perlit v Lehôtke pod Brehmi, ťaží sa bentonit pri Hliníku nad Hronom a taktiež prebieha ťažba kremenca podľa dopytu na ložisku Šobov.

 

Hydrologické pomery

Oblasť CHKO Štiavnické vrchy hydrologicky spadá do dvoch povodí, a to rieky Hron 4-23-04 a rieky Ipeľ 4-24-03. K významnejším tokom územia patria: potok Štiavnica,  Čajkovský potok, Jabloňovka, Klastavský potok, Belujský potok, Bebrava /povodie Ipľa/ a tiež Jasenica, Vydričný potok, Vyhniansky potok, Hodrušský potok, Richňava a Chválenský potok /povodie Hrona/.

Z hľadiska hydrogeologických pomerov patria Štiavnické vrchy do troch regiónov a to : neovulkanity severných svahov Štiavnických vrchov a Javoria, neovulkanity južných svahov Štiavnických vrchov a Javoria a neovulkanity Krupinskej planiny, Ostrôžok a Pôtorskej pahorkatiny.

Veľká časť podzemných vôd centrálnej časti je odvádzaná Voznickou odvodňovacou štôlňou priamo do rieky Hron.

Klimatické pomery

Územie Štiavnických vrchov je značne členité, ktoré kolíše od 471 m n.m. (Stará hora) na západnom okraji územia do 1009 m n.m. (Sitno). Týmto orografickým pomerom zodpovedá aj priebeh jednotlivých meteorologických prvkov.

Z klimatického hľadiska v záujmovom území sa vyskytuje päť klimatických oblastí. Južná časť územia patrí do okrsku T4, ktorý je teplý, mierne suchý s miernou zimou a okrsku T6, ktorý zaberá aj oblasť okolo rieky Hron, prejavuje sa ako teplý, mierne vlhký s miernou zimou. Pre oba okrsky sú priemerné teploty v januári vyššie ako -3°C. Centrálnu časť smerom od nižších polôh k vyšším zaberajú okrsky M3, ako mierne teplý, mierne vlhký, pahorkatinový až vrchovinový a M6, mierne teplý, vlhký, vrchovinový. Tieto okrsky majú priemerné teploty v júli vyššie , alebo rovné 16°C. Najvyššie polohy charakterizuje mierne chladný okrsok C1 s priemernými teplotami v júli vyššími, alebo rovnými 12°C.

Inverzia sa môže vyskytnúť v každom mesiaci roku. Najčastejšie sú to nočné inverzie, ktoré vznikajú najviac za anticyklonálnych situácií. Tieto sa ráno vplyvom slnečného žiarenia rozpadávajú. Vyskytujú sa najčastejšie v letnom polroku. V zimnom polroku sa vyskytujú tiež nočné inverzie, trvajúce však ráno dlhšie a popoludní prv vznikajú. V zimných mesiacoch sa vyskytujú inverzie, ktoré môžu trvať i po celý deň i niekoľko dní za sebou.

 

Pôda

Približne 90% územia CHKO Štiavnické vrchy zaberajú kambizeme, okolie Sitna tvoria andozeme zo zvetralín, neovulkanitov a ich pyroklastík. V oblasti Sklených Teplíc, obcí Vyhne a Hodruša-Hámre vystupujú rendziny a kambizeme rendzinové zo zvetralín pevných karbonátových hornín. Juhozápadný cíp Štiavnických vrchov budujú luvizeme modálne a kultizemné z tenkých prekryvov sprašových hlín, zo skeletnatých, prevažne terciérnych sedimentov.